Pri príležitosti Dňa obetí holokaustu a rasového násilia sme sa v našej škole 9. septembra 2026 pripojili k celoslovenskej pietnej spomienke Nezabudnutí susedia. Téma bola pre žiakov 9. A pripravená už deň vopred, keď sa počas dvoch vyučovacích hodín venovali dvom tragickým kapitolám našich dejín. Na prvej hodine si pozreli film Baro mariben (Veľká vojna), ktorý približuje osudy Rómov počas holokaustu. Druhá hodina bola venovaná sekvenciám z filmu Krátka dlhá cesta, prinášajúcim autentické svedectvá o židovskom holokauste. Prostredníctvom filmových výpovedí sa tak žiaci mohli na tragické udalosti pozrieť nielen ako na historické fakty, ale predovšetkým ako na príbehy konkrétnych ľudí. V samotný deň spomienky sme sa rozhodli urobiť niečo konkrétne aj pre miesto, ktoré je nemým svedkom židovskej prítomnosti v našej obci. Žiaci 9. A sa pustili do brigády na zanedbanom židovskom cintoríne nad Močarmanmi, ktorý bol opäť celý zarastený vegetáciou, vidieť bolo aj následky silného vetra. Napriek nie práve ideálnym podmienkam sa podarilo odviesť kus práce. Odkryli sme priestor, ktorý si zaslúži našu pozornosť a úctu, a aspoň na chvíľu sme mu vrátili dôstojnejšiu podobu. Pri práci na cintoríne však bolo čoraz zreteľnejšie aj niečo iné. Náhrobné kamene sú každým rokom v horšom stave. Rozpadajú sa, poškodzujú ich poveternostné podmienky a vegetácia postupne pohlcuje celý areál. Cintorín tak pomaly mizne. Ak nepríde odborná a profesionálna záchrana historických pamiatok, môže sa stať, že jedného dňa už nebude čo zachraňovať. Zostanú iba fotografie, záznamy v archívoch a spomienky. Aj preto má podobná aktivita význam – nielen ako jednorazová brigáda, ale predovšetkým ako upozornenie, že naše historické dedičstvo potrebuje ochranu, kým je ešte čas. Spomienka Nezabudnutí susedia nás napokon priviedla aj k širšej úvahe o hodnote ľudského života. Dejiny nám ukazujú, čo sa môže stať, keď spoločnosť začne niektorým ľuďom upierať ich ľudskú dôstojnosť a právo na život. Ak v nedávnej minulosti neboli za ľudí považovaní Židia či Rómovia, dnes stojíme pred otázkou omnoho väčších rozmerov. Na konci nášho podujatia preto zaznela aj myšlienka úcty k nenarodeným deťom – k tým, ktorí ešte nemôžu sami hovoriť za seba. Nezabudnúť preto neznamená iba spomínať na minulosť. Znamená to učiť sa z nej. Robiť všetko pre to, aby každému človeku patrila plná ľudská dôstojnosť a aby sme mali v úcte každý jeden ľudský život. Od úplného počiatku až po prirodzenú smrť.
Naša brigáda možno zachránila len malý kúsok zabudnutého miesta. No ak vďaka nej azda zostane v niekoľkých mladých ľuďoch vedomie, že na ľudí, ktorí tu žili pred nami, sa nezabúda, potom mala svoj hlboký zmysel.
Nezabudnutí susedia. Aby nezmizli. Ani z cintorína, ani z našej pamäti. (UI)
Viac fotografií je TU.
