Koncom mesiaca – v týždni okolo 26. novembra – sme si v našej škole pripomenuli Červenú stredu, deň solidarity s kresťanmi prenasledovanými pre svoje vierovyznanie. Tento deň na červeno vysvietenými budovami a monumentmi pripomína krv mučeníkov a symbolizuje utrpenie miliónov ľudí, ktorí v 62 krajinách sveta nemôžu slobodne vyznávať svoju vieru. Vo svete je približne 220 miliónov kresťanov vystavených prenasledovaniu, každý deň zomrie pre vieru približne 13 kresťanov a až 70 % nábožensky motivovaných útokov smeruje proti kresťanom. Z kresťanov to robí najprenasledovanejšiu skupinu ľudí na zemi, čo ani v celých dejinách ľudstva nemá obdobu. Všetky triedy na druhom stupni dostali ponuku využiť tzv. ranné kruhy, ktoré sa konajú pravidelne práve v stredy, na predstavenie tejto témy.Tento deň sme si zároveň pripomenuli aj rôznymi formami najmä na hodinách občianskej náuky. Trieda 5. A sa primerane svojmu veku zoznámila so symbolikou Červenej stredy, trieda 6. A strávila tematickú hodinu diskusiou o slobode vierovyznania a situáciách, v ktorých ľudia za vieru trpia, v nadväznosti na svoje učivo týkajúce sa Dohovoru OSN o právach dieťaťa. Siedmy ročník zasa sledoval film „Na ceste k dokonalosti“ (2024), ktorý približuje život mučeníka komunistického režimu Jána Havlíka, jeho odhodlanie a osobnú obetu v službe viery. O tom, že Havlíkov silný životný príbeh naozaj na siedmakov zapôsobil, svedčí aj to, že na jeho konci žiaci začali spontánne tlieskať. Najstarší žiaci z 8. A a 9. A si pozreli film „Stopy v snehu“ (2015), ktorý dokumentuje odvážnu činnosť pašovania zakázanej náboženskej literatúry cez hory do totalitného Česko-Slovenska a ukazuje, ako ľudia riskovali vlastnú existenciu, aby šírili nádej a slobodné myslenie v ťažkých časoch. Každú hodinu sme začali prečítaním autentického listu mladej Miriam z Pakistanu. Tu je krátky úryvok z neho: "(...) Bolo to v sobotu, presne o šiestej, keď nás prebudil krik. Dav ľudí stál pred naším domom a kričal: Vylezte von! – Zhoríte! – Rúhači! Obviňovali môjho starého otca z rúhania. Nechápali sme, čo tým myslia. Prosili sme ich, nech nás vypočujú, ale oni nechceli počuť pravdu. Boli zaslepení hnevom. Rozbili dvere, rozmlátili okná. Zapálili susednú budovu, továreň na topánky, ktorú vlastnil môj starý otec. Vtrhli aj do mojej izby. Mala som sa čoskoro vydávať a rodičia mi tam pripravovali výbavu. Ukradli, čo sa dalo, zvyšok zničili. V strachu o život sme sa schovali v kúpeľni. Sedeli sme tam v tichu a hrôze šesť alebo sedem hodín. Až keď prišla polícia, odvážili sme sa vyjsť. Dom bol úplne zničený, všade len trosky. Zúfalo sme hľadali starého otca. (...)" Spomienka na Červenú stredu v našej škole ukázala, že aj malé gestá — diskusie, filmy alebo zamyslenie v rannom kruhu — dokážu viesť žiakov k solidarite voči skúšaným vo viere a zároveň k vďačnosti za slobodu v našej vlasti. (UI)